Dobrých správ ani v golfe nikdy nie je dosť. Jednou z takých, ktorá slovenský golfový svet v posledných dňoch určite potešila je, že reprezentačný hráč Slovenskej golfovej asociácie hendikepovaných Miroslav Halmo sa stal Majstrom Európy. Prečítajte si jeho úspešný, trochu skrátený príbeh, ako ho vidí on sám.
,,Nikdy som si nemyslel, že raz budem sám o sebe písať takýto článok, no je to tak: splnil sa mi sen, ktorý som vlastne ešte ani nestihol začať snívať. Doteraz si možno celkom neuvedomujem, čo všetko som za ten posledný rok dokázal, no viem, že vám chcem vyjadriť veľkú vďačnosť za gratulácie, podporu a pomoc, ktorú som dostal.
Čo urobí náhoda
Golf som začal hrať pred dvomi rokmi vďaka úplnej náhode. Bol som na firemnom večierku v Red Oak v Nitre. Absolvoval som tam krátku inštruktáž o tom, čo je golf a ako sa hrá. Zaujalo ma to natoľko, že som zatúžil stať sa golfistom. Golfová sezóna však práve skončila a ja som musel počkať až do jari nasledujúceho roka.
Na začiatku novej sezóny som zavítal na golfové ihrisko Green Meadows v Ivanke pri Nitre neďaleko mojej práce. Tam mi prezident klubu Anton Zelenaj ochotne vysvetlil, ako sa golf hrá a čo všetko sa budem musieť naučiť, ak sa chcem skutočne stať golfistom. Pochopil som, že by to mohol byť konečne ten pravý šport pre mňa, okrem iného, že je ideálna pohybová aktivita, ktorá by ma mohla udržiavať vo forme aj keď budem starší. Cez internet som si zaobstaral lacnejšiu použitú golfovú výbavu, kúpil pár kusov vhodného oblečenia, dve knižky o golfe a začal som na svojej elektrickej kolobežke pravidelne dochádzať na golfové ihrisko.
Nikdy nezabudnem na jeden z mojich prvých tréningov opäť raz v Red Oak v Nitre, keď som sa snažil triafať na odpalisku do loptičiek. Vôbec mi to nešlo a ľudia na terase klubu sa pučili od smiechu pri pohľade na to, čo stváram. Išiel som sa od hanby prepadnúť, no nevzdal som to.“
Sám, iba podľa internetu a kníh
Kurz na získanie zelenej karty som absolvoval s trénerom Máriom Letkom v GK Meander. Ukázal mi, kde robím chyby, ktoré som sám nevidel. Po mesiaci poctivých tréningov som síce získal oprávnenie hrať na golfových ihriskách, no stále som nebol veľmi spokojný. so svojou hrou. Bol som pomalý, rany boli krátke a liatali do strán, strácal som veľa loptičiek a neveril som si natoľko, aby som s niekým vôbec hral.
Hoci som trénoval päť dní v týždni po dve hodiny, stále bez trénera, iba podľa návodov z internetu a kníh. Tak som pokračoval až dovtedy, keď kvôli COVIDU golfové ihriská na Slovensku zatvorili.
Premiéra v Prahe
Začiatkom roka 2021 som úplnou náhodou získal kontakt na Slovenskú golfovú asociáciu hendikepovaných (SKGAH) a dozvedel sa o možnosti zúčastniť sa ako reprezentačný hráč na medzinárodných turnajoch konaných pod záštitou EDGA. Prešlo však ešte niekoľko mesiacov, kým som koncom apríla 2021 prvýkrát navštívil golfový klub Agama, zoznámil sa s ich reprezentačnými hráčmi, profi trénerkou Anikou Bolčíkovou a vedením SKGAH Petrom Lenčešom, Petrou Dzurikovou a Jaroslavom Šalavárym. Oslovilo ma to. Stal som sa členom SKGAH a začal pripravovať na svoj úplne prvý golfový turnaj.
Bol to rovno trojdňový turnaj Svetového pohára na majstrovskom ihrisku Black Bridge v Prahe. Takmer pol roka som ale nebol na ihrisku a jediné čo som mohol doma trénovať, boli švihy, patovanie na koberci a čipovanie s penovými loptičkami. Mal som teda jedinú možnosť, ako sa za dva mesiace pripraviť na taký veľký turnaj – musel som byť na ihrisku takmer každý deň minimálne tri hodiny, aby som stihol natrénovať aspoň to najpodstatnejšie.
Tentokrát som už ale na to nebol sám. Raz za dva až tri týždne som chodil na tréning s mojou skvelou trénerkou Anikou Bolčíkovou. Každý deň po práci som trávil na golfovom ihrisku a po nociach čítal o tom, ako sa na turnaje pripravujú najlepší hráči, čo všetko potrebujem vedieť o golfovom ihrisku, ako si pripraviť birdie kartu… Vyplatilo sa. A hoci som predtým 18 jamiek ani len neprešiel, na svojom prvom turnaji som získal prvé miesto v kategórii Stableford HCP 36,1-54 a zároveň som si pripísal prvých 110 stb bodov do svetového rebríčka.
Cítil som sa neskutočne a bolo mi jasné, že musím ďalej pokračovať. Po návrate som začal naplno trénovať na svoj druhý turnaj svetového pohára, ktorý sa mal konať o dva mesiace na majstrovskom ihrisku v Českej Lípe. Občas som si zašiel zatrénovať aj na iné golfové ihriská, aby som zistil, ako dobre a rýchlo sa dokážem vysporiadať s neznámym prostredím a nástrahami cudzieho ihriska. Vďaka mojej trénerke a podpore, ktorú som dostával na ihrisku Green Meadows, Agama a od SKGAH, som dokázal úspech z Prahy zopakovať a získať ďalších 74 stb bodov v kategórii HCP 18,5-36.
Pozvanie do Anglicka
Najväčšie prekvapenie však ešte len čakalo, keď som si prečítal email od Tonyho Bennetta, svetoznámej golfovej legendy a prezidenta EDGA. Písal mi, že som sa ako jeden z ôsmich najlepších európskych hráčov kvalifikoval na prestížny turnaj EDGA-RSM Play-off Series o Majstra Európy v kategórii Stableford a pozval ma do anglického mestečka Stratford-Upon-Avon., kde sa tento turnaj už o mesiac uskutoční. Neveril som vlastným očiam a nechápal som, ako som sa mohol na niečo také vôbec kvalifikovať. Prečítal som si to neveriacky niekoľkokrát, kým mi napadlo pozrieť
sa na rebríček najlepších hráčov, kde som zistil, že sa naozaj vďaka veľkému počtu získaných bodov z dvoch úspešných medzinárodných turnajov nachádzam na treťom mieste v Európe a desiatom na svete.
Radosť z tejto správy mal aj prezident SKGAH Peter Lenčeš a ponúkol pomoc pri zabezpečení cesty na tento turnaj. Vedeli sme, že je to obrovská šanca a príležitosť nielen pre moju golfovú kariéru, ale aj pre celú našu asociáciu, v ktorej sme mali v tom čase len sedem hráčov a veľa golfistov o nás nikdy ani nepočulo. Každý deň, keď to počasie čo len trochu dovolilo, som bol trénovať na ihrisku, večer poctivo študoval všetko dostupné o ihrisku, na ktorom budem hrať a pripravoval si stratégiu a plán hry. Na ďalší tréning s mojou trénerkou už žiaľ nebol čas, a tak som musel využiť len vlastné skúsenosti a vedomosti.
Veľmi náročné ihrisko Stratford-on-Avon navrhol JH Taylor, päťnásobný víťaz The Open a v roku 1928 ho slávnostne otvoril Samuel Ryder, zakladateľ svetoznámeho Ryder Cupu.
Amatér so second-handovými palicami
Po príchode do slávneho rodiska Williama Shakespeara som pozoroval rozpačité reakcie ostatných hráčov. Nechápali, ako sa medzi nimi ocitol niekto, koho doteraz nestretli na žiadnej z väčších medzinárodných súťaží, kto sa tam kvalifikoval doslova na poslednú chvíľu len vďaka dvom vydareným turnajom. Každý z nich pochádzal z niektorej z veľkých golfových krajín, na golfovom ihrisku stáli už detstva alebo na ňom strávili podstatnú časť svojho života.
A zrazu mali pred sebou niekoho z krajiny, o ktorej ani netušili, že sa tam vôbec hrá golf, kto ho dokonca hrá len dva roky, má za sebou len pár tréningov s profi trénerkou a zúčastnil sa len dvoch turnajov. Navyše videli, že v bagu mám staré golfové palice zo second-handu (samozrejme bez fittingu) a nikdy som ani len nehral „Match play“. Proste čistý outsider. V porovnaní s nimi som bol naozaj úplný amatér, ktorý nikdy predtým nehral z najdlhších odpalísk, nepatoval na grínoch s rýchlosťou 11,8, nevedel tvarovať rany a skríkol od radosti vždy, keď dal drajverom rovnú ranu na viac ako dvesto metrov.
Uvedomoval som si, že s takýmito skúsenými hráčmi nemôžem hrať rovnocennú hru, a ak im dovolím na ihrisku ukázať hráčske kvality, tak to môžem rovno zabaliť. Mojou jedinou šancou bolo vyvíjať na nich neustály tlak od samého začiatku hry a rýchlo ich dostať do bodu, kedy začnú byť nervózni a robiť chyby. To bola moja jednoduchá, ale v konečnom dôsledku aj víťazná taktika. Neustále som si opakoval, že musím hrať ľahko, rovno a hlavne čo najďalej. Občas sa mi nejakým zázrakom podarilo zahrať aj niečo, čo som dovtedy videl snáď len v televízii a zneistiť tým svojho súpera, no nemohol som priznať, že vlastne ani netuším, ako som to urobil.
Finále s Angličanom
Nečakané štvrťfinálové víťazstvo o dve jamky nad skúseným fínskym hráčom Timom Pessim prekvapilo asi každého, vrátane mňa samého. Zrazu si ma všetci všimli a začali ma brať vážne. Po jasnom semifinálovom víťazstve o päť jamiek nad skvelým švédskym hráčom Magnusom Grimbergom zostalo veľa ľudí v šoku. Zrazu ku mne začali chodiť ostatní hráči nielen preto, aby mi pogratulovali, ale aj aby mi povedali, že už veria tomu, že tam naozaj patrím a že som si zaslúžil byť na tomto turnaji. Bol to skvelý pocit.
Nič sa však nevyrovnalo pocitu z víťazstva o tri jamky vo finálovom kole nad domácim majstrom Graeme Mazurom. Bol to veľmi ťažký a vyrovnaný zápas doslova o každú jednu jamku. Ešte pár jamiek pred koncom som vôbec nedúfal, že by som mohol vyhrať. Dohral som 16. jamku a Greame sa zrazu zasekol a spýtal sa ma, aké je skóre. Vôbec som to netušil a v tom okamihu som sa sústredil len na svoj pat. Spýtal som sa teda hlavného rozhodcu a on na mňa zakričal: „Je koniec, vyhral si túto jamku, tento zápas a si nový šampión!“ V tom momente mi začali všetci naokolo gratulovať, chceli sa so mnou fotiť, robiť rozhovory a reportáže. Bol to naozaj neopísateľný pocit.
Vlastne celá táto moja golfová jazda bol jeden obrovský zážitok, ktorý som si neskutočným spôsobom užíval. Stále sa mi nechce veriť, že som za jednu jedinú sezónu dokázal dosiahnuť úplne všetko, čo som vôbec dosiahnuť mohol. Ani si len neviem predstaviť, čo všetko ešte môžem dokázať, keď sa golf konečne naučím poriadne hrať.“
Foto: EDGA