Ísť do Turecka na golf je už celkom bežná záležitosť. Ale lyžovať? Áno, do tejto krajiny sa vyplatí ísť aj na lyže, alebo inak povedané: na kayak (čítaj kajak). Tak sa totiž po turecky nazývajú lyže.
Na „kajakovanie“ je Turecko priam ideálna krajina. Táto rozlohou veľká krajina je riadne hornatá a lyžiarske strediská sú vybudované takmer v každom regióne.
A keďže v Turecku už dávno prišli na to, že turistický ruch je celkom dobrý spôsob napĺňania štátnej kasy i privátnych kasičiek, rozhodli sa investovať po letnom (vrátane budovania golfových ihrísk) aj do zimného turizmu. Výsledkom je modernizácia viacerých lyžiarskych stredísk. Za jednotku medzi nimi sa považuje Palandöken Ski Center vo východnej Anatólii. Milovníci adrenalínového lyžovania si pochvaľujú heli skiing v Kacharašskom pohorí na sverovýchode krajiny. Tvrdia, že má svetovú úroveň.
Univerziádne mesto 2011
My sme sa za snehom vybrali do východnej časti krajiny. Z Istanbulu, kam z Viedne lietajú okrem rakúskych aj turecké aerolínie www.turkishairlines.com (lyže rovnako ako golfové bagy prepravujú bezplatne), to s touto istou spoločnosťou trvá do Erzurumu dve hodinky. Veď ide ešte o vzdialenosť takmer 1 300 kilometrov. Keď tam však pristanete, už to máte do niektorého z okolitých lyžiarskych stredísk iba pár desiatok minút.
Obavy, že by tieto strediská patrili k predpotopným, vyvracia už fakt, že Erzurum bol v roku 2011 miestom 25. Svetovej zimnej Univerziády. Zúčastnili sa na nej aj slovenskí vysokoškolskí športovci.
Samotné mesto napriek svojim bohatým historickým koreňom prekvapí svojou modernosťou. Až na pár pamiatok a mešít pozostáva z nižších činžiakov, pripomínajúcich najlepšie časy socialistickej výstavby u nás. Sú pestrofarebné a zvyčajne zdobené typickým farebným tureckým dekórom. Najviac sme na viacerých z nich obdivovali, ako umne majú na balkónoch nastavané otvorené krby so spoločným komínom vedúcim na strechu domu. Nuž, zvyk posedávať pri ohnisku zrejme v génoch tohto historicky kočovného dobyvačného národa, ktorý doputoval až na Slovensko, zrejme silne pretrváva.
Modernosť mestu (mimochodom, stretnúť na ulici zahalenú ženu je takmer nemožné a aj šatky nosia tamojšie dievčiny a ženy iba ojedinele) dodávajú aj vysokoškolskí študenti. Na Atatürkovej univerzite, nazvanej po zakladateľovi moderného Turecka, študuje 40-tisíc mladých ľudí desiatky rôznych odborov. Mesto spolu s univerzitou sú skvele vybavené všetkými druhmi športovísk, vrátane dvoch skokanských môstikov. Tie im mimochodom pomáhali stavať Slovinci.
Plný počet bodov od FIS
Erzurum ale leží na rovine, presnejšie v náhodnej kotline. Pripomína podtatranský Poprad. Kopce pohoria Palandöken , ktoré sú súčasťou pohoria Rize, stúpajú prudko k výšinám až niekoľko kilometrov za ním. Pohľad na ne pôsobí pre našinca dosť nevšedne. Kopce pokryté snehom vyzerajú ako zaguľatené cukrové homoly. Akoby však nebolo o čo oko oprieť. Kopce sú holiny bez stromov a zväčša aj bez skál. Zblízka pôsobia bezútešne až fádne. Zdá sa, že vybudovať na nich zjazdovky nebolo až také ťažké, pretože si to nevyžadovalo náročné presuny pôdy. Ale možno je to veľmi amatérsky pohľad a skutočnosť bola celkom iná.
Čo ponúka mesto
Nočný život v Erzurume príliš neočakávajte. Lepšie je vybrať sa na prehliadku mesta cez deň. Ide o mesto, ktoré založili v rímskych časoch a kedysi bolo súčasťou Hodvábnej cesty. Nájdete tam zaujímavé mešity a a medresy (islámske vysoké školy), vrátane Cifte Minareli Medrese z 13. storočia. Pozoruhodná je aj mešita Ulu Cami so stenami pokrytými kľukatými arabskými kaligrafmi.
Pod Veľkým drakom
My smerujeme do rovnomenného zimného strediska – Palandöken Ski Center. O jeho úrovni svedčí fakt, že od Medzinárodnej lyžiarskej federácie FIS získalo plný počet bodov. Zjazdovky pokrývajú celý chrbát kopca od Great Ejger (v preklade Veľký drak) od severu až na juh, pričom trate sú zväčša strmé a náročné. Mechanické zasnežovanie zatiaľ nepoužívajú, takže tam nájdete čisto prírodný sneh. Keďže ide o mimoriadne chladné a najmä veterné miesto, treba rátať s tým, že sneh je na mnohých miestach sfúkaný a na po vrch vyliezajú kamene.
Stredisko je majetkom Tureckej lyžiarskej asociácie, čo je v podstate štátna inštitúcia. Je vybavené modernými horskými dopravnými zariadeniami. Pozoruhodná je stavba gondoly s kabínkami pre osem ľudí. Tá smeruje až na štít Great Ejger do nadmorskej výšky 3100 metrov a prekoná pri tom tisíc výškových metrov. Odtiaľ máte pred sebou 28 kilometrov zjazdoviek od najľahších modrých až po dve profesionálne ťažké. Za najnáročnejší sa považuje zadný chrbát Ejderu. Ten však býva kvôli hmle a nebezpečenstvu lavín takmer celý rok zatvorený.
Celkovo môže naraz v stredisku v jeden deň lyžovať 32-tisíc ľudí. Lyžiarska sezóna sa začína v decembri a trvá až do polovice mája. Keďže však zahraniční turisti ešte o dobrých možnostiach v Turecku príliš nevedia, zjazdovky sú zvyčajne poloprázdne. Okrem turečtiny tam budete počuť najmä ruštinu a ukrajinčinu. Prichádzajú tiež hostia zo susedného Iraku.
Čo sa týka ubytovania, je tam slušný výber dobre vybavených hotelov. Špičkou medzi nimi je krásny päťhviezdičkový dizajn hotel Xanadu, ktorý býva obývaný najmä bohatými Rusmi. Nechýbajú tu požičovne a ďalšie služby. Strava je výborná a najmä v hoteloch all inclusive sa nedá nepribrať. Azda jediným problémom je zlá jazyková zdatnosť personálu, niekedy je priam nemožné dohodnúť sa. Akú-takú výhodu majú tí, ktorí si ešte zo školy pamätajú ruštinu.
Pozor na výškovú chorobu
Erzurum a lyžiarske strediská okolo sú pre našincov v nezvyklej nadmorskej výške – od 2 000 do vyše 3 000 metrov nad morom. Nečudo teda, že niektorí ľudia tam budú mať problémy s dýchaním a zriedkavá nie je ani výšková choroba.
Vietor len tak fičí
Okrem dosť extrémneho chladu treba v Palandökenských horách rátať najmä aj s tým, že na tamojších holinách sa vietor preháňa o opreteky. Sú dni (ich pravdepodobnosť je mimoriadne vysoká a bolo tak aj počas našej návštevy), keď kvôli nemu vypnú všetky sedačky i lanovky.
V mimoriadne veternom počasí sme doputovali aj do neďalekého strediska, vzdialeného od Erzurumu 17 km – Konakli. Opäť sme našli krásne dlhé a strmé zjazdovky, bohato vybavené sedačkami a vlekmi. Žiaľ, v ten deň pre vietor všetko stálo a na zjazdovkách nebolo ani nohy. Kvôli nám spustili len dve sedačky, ale dlhšie sa na nich voziť dokázali iba najotužilejší.
Konakli je zatiaľ nedokončený projekt. Chýbajú tam hotely i stravovacie zariadenia. Lyžiarom slúži jediný obrovský nevľúdny hangár. Keď však toto stredisko dobudujú, bude určite patriť k špičkovým. Zo športového hľadiska to platí o ňom už teraz.
Za zmienku stojí aj bežecký a biatlonový areál v Kandilli v nadmorskej výške 1 700 m. Vďaka univerziáde je perfektne vybavený potrebnými zariadeniami. Konfiguráciou dosť pripomína areál na Štrbskom Plese, ibaže stromov je tam poriedko.
Haman po lyžovačke
Väčšina hotelov je vybavená wellness centrami, kde samozrejme nesmie chýbať typický turecký kúpeľ – haman. Pripomína fínsku saunu či ruský kúpeľ. Dominuje mu veľké vyhrievané mramorové pódium, kde sa leží v horúcej pare sa tam dá riadne vypotiť. Pódium slúži tiež na masáže. V minulosti bývali masérmi zvyčajne muži, ale dnes to už nie je pravda. Okolo pódia sú vyhrievané mramorové sedačky s krásnymi mramorovými umývadlami s kohútikmi s horúcou i ľadovou vodou. Hostia sa tam striedavo oblievajú vodou naberanou do medených misiek a popritom si drhnú telá od nečistôt. Existujú hamany oddelené zvlášť pre ženy a mužov, ale nájdu sa aj spoločné.
Autorka v Erzurume reprezentovala Slovensko na Majstrovstvách sveta novinárov-lyžiarov.
Foto: Jana Janků
