Nebola to naša lenivosť, ale rada skúsenejších cestovateľov. Pod Machu Picchu sme prišli o deň skôr. Aspoň sme mali čas trochu potúlať sa uličkami Aguas Calientes s terasovitými domami a drevenými balkónmi, ktoré pripomínajú nepálske Káthmándu.
Stihli sme sa vykúpať v horúcom prameni nad dedinou a večer si posedieť v medzinárodnej cestovateľskej spoločnosti v útulnej krčmičke pri peruánskom pive namáčajúc si pri tom kukuričné čipsy do chutnej avokádovej omáčky.
V rannom opare
Skoré ranné vstávanie nám nerobilo problémy. Vlastne nás zobudilo napätie, aké väčšina cestovateľov pociťuje v očakávaní veľkého zážitku. Pred radom mikrobusov už o šiestej vyberali sprievodcovia cestovné vo výške šesť dolárov a my sme potom spoza okna iba občas zamávali tým, ktorí sa rozhodli vyliezť na horu na vlastných.
Vedeli sme, že na mieste spoločného cieľa budeme dávno predtým, než oni vyšliapu namáhavú túru prašnými cestami a serpentínami prudko stúpajúcimi cez les nad korytom rieky Urabamba a najmä skôr, než sa dovalia haldy turistov z vlaku prichádzajúceho z hlavného mesta bývalej Inkskej ríše – Cusca. Všetci sme totiž mali spoločný cieľ – tajomné Machu Picchu.
Najkrajší je výhľad od Domu strážcu
Na pohľad, ktorý sa vám otvorí po prechode hlavnou bránou, sa nedá zabudnúť. Akoby z ničoho nič sa objaví mesto s chrámami i domčekmi, nádvoriami i uličkami, vodovodom a kaskádami stovák políčok. Všetko zahalené jemným ranným oparom vrátane kopca Wayna Picchu majestátne sa vypínajúceho asi sto metrov nad mestom.
Dobrú radu skúsenejších sme ocenili až teraz. Našli sme si najvyššiu terasu pri Dome strážcu pohrebnej skaly a pohodlne sme sa posadili. Keďže sme boli v to ráno medzi prvými návštevníkmi, mesto sme mali takpovediac pre seba. Bez tisícok potulujúcich, donekonečna fotiacich a vzájomne si zavadzajúcich turistov sa tajomnosť mesta spojená pompéznosťou a dokonale premyslenou architektúrou znásobovala. Stačilo trochu privrieť oči a fantázia mohla pracovať naplno.
Len špekulácie
Fantázia je v prípade Machu Picchu obzvlášť dôležitá. Keďže Inkovia nepoznali písmo, nik nevie, prečo vôbec túto pevnosť na rovnomennom vrchu vybudovali. Mlčia o tom aj záznamy španielskych kronikárov. Všetko, čo sa píše v bedekroch, sú len špekulácie. Môžeš im veriť a nemusíš. Skutočný účel a funkciu pevnosti si asi odniesli jej pamätníci do hrobu.
A tak jedni sväto-sväte tvrdia, že to bolo náboženské sídlo, iní zase, že išlo o posledný pokus Inkov o zachovanie ich kultúry v čase úpadku, keď sa krajinou valili hordy španielskych dobyvateľov. Pevnosť však rovnako mohla existovať po celú dobu vrcholiacej inkskej slávy. Mnohým zamotali hlavy aj vykopávky na tamojšom cintoríne. Tie ukázali, že až štyri pätiny kostí sú ženské. Z toho sa zrodila špekulácia, že išlo o mesto vyvolených žien, žijúcich v odlúčenosti, aby zachovali spiritualitu Inkov.
Či to bolo tak či onak, prechádzka uličkami ukáže, že budovatelia mesta mali všetko dokonale premyslené a žiť sa tam dalo bez toho, aby to okolitý svet čo len tušil. Voda prichádzala od prameňov verejnými vodovodmi až do spoločných studní a fontán, okolité políčka dávali dostatok stravy.
Vďaka americkému historikovi
Macchu Picchu sa stalo v posledných rokoch najznámejším archeologickým sídliskom na kontinente. Mnoho turistov sa vyberie do Južnej Ameriky a do Peru s jediným cieľom: vidieť práve toto mesto. Na tom, že sa stalo jednou z piatich najnavštevovanejších svetových turistických atrakcii, má zásluhu americký historik Hiram Bingham. Bol to on, kto sa vydal hľadať stratené mesto, o ktorého existencii nevedel nik, okrem niekoľkých miestnych Kečuov. A v roku 1911 sa mu to podarilo. Pravdaže, mesto nenašiel v tejto podobe, ako ho obdivujú dnešní turisti. Domy, ulice i polia boli zarastené hustými kroviskami, cez ktoré sa bolo teba doslova presekať. O rok sa tam vrátil aj s pomocníkmi a mesto začali čistiť.
Bratská zrada
Peru je z historického hľadiska zaujímavé územie. Vznikli tam mimoriadne vzácne civilizácie. Po močiskej a čimuánskej kultúre prišli v 15. storočí Inkovia. Ich impérium púta dodnes pozornosť archeológov a historikov z celého sveta. Aj keď množstvo ich stavieb zničil zub času i španielski konqiustátori, dodnes sa pri pohľade na ne návštevníkom zatajuje dych.
Ríša Inkov nevynikala len rozlohou a výbornou organizáciou, ale najmä obrovským bohatstvom. Napríklad steny inkského paláca Corichancha pokrývalo 700 dosiek z rýdzeho zlata, každá vážiaca dva kilogramy. Zlaté sochy boli v nadživotnej veľkosti tých, na ktorých počesť boli postavené. Nečudo, že Peru lákalo španielskych dobyvateľov. Tí síce tiež zanechali po sebe prekrásne pamiatky, žiaľ, mnohé z nich postavili práve na základoch a z materiálov inkských chrámov.
Prečo zanikla Inkská ríša, ktorá sa v čase najväčšieho rozmachu (1493-1525) zaberala západnú časť Južnej Ameriky od Ekvádoru až po južný okraj púšte Atacama? Najväčšiu rolu zrejme hrala zrada dvoch bratov, synov posledného panovníka Huayna Cápaca, ktorý rozdelil územie medzi nich. Tí začali medzi sebou súperiť, budovať dve konkurenčné hlavné mestá – Cusco a Quito a bojovať. Španieli, na ktorých pomoc sa spoliehali, im nepomohli. Oslabenú ríšu si napokon podmanili s niekoľkými ozbrojenými mužmi.
Foto: Jana Janků
